Môj príbeh

Ako sa moje poslanie stalo mojím povolaním 

Vždy som túžila napísať knihu. Najlepšie román. Čítať som sa naučila už ako škôlkarka a školské roky som prežila s nosom šťastne zaboreným v knihách. Čítala som rad za radom všetko, čo som vo veľkej rodičovskej knižnici našla. Najradšej som mala klasikov, obzvlášť ruských, neprešli ma ani po tom, čo som objavila prekliatych básnikov, bítnikov a osamelých bežcov. Magický realizmus mi počaroval, postmoderna ma nadchla a post-postmoderné diela ma vrátili napäť k moderne.

Áno, vkus som mala vycibrený.

Potom prišiel čas študovať na univerzite. Iste, študovať literatúru by bolo nádherné, ale akosi nepraktické. Predsa len, pochádzala som z pragmatického prostredia, a tak som si radšej zvolila štúdium techniky.

Strojarina je fascinujúca veda, no moje literárne založené srdce bažilo po hlbšom poznaní vedy literárnej. Pre pokoj duše som sa teda pustila aj do štúdia literatúry. Viac už nebolo cesty späť. A neľutujem. Moja pragmatická stránka ma držala pevne na zemi a po štúdiách ma nasmerovala k rôznym povolaniam. Vždy však boli späté s jazykom či literatúrou. Neposednosť ma zas raz vytlačila kus na východ, potom kus na západ od rodiska. Knihy však boli všadeprítomné a moje srdce spokojné.

Po narodení prvorodeného som svoje úsilie, vášeň, tvorivosť, jednoducho všetok čas venovala výhradne potomstvu a rodinnému šťastiu. Deťom som rada čítala z kníh svojho detstva – Nevedka či Smelého Zajka – alebo sme si vymýšľali vlastné príbehy. Časom moju prácu snov plnú kníh vystriedali praktické a rýchle preklady technických manuálov či marketingových textov a v kolotoči dňa na tvorivé diela akosi nevyšlo.

Jedného dňa môj päťročný syn nadhodil otázku: „Mami, čím by si chcela byť, keď budeš veľká?“ On sa túžil sať  astronautom. No ja som zaváhala. Zaskočenie vystriedal príval vnútorných otázok: „Ako to? Vari sa ešte len mám niečím stať? Študovala som toľko rokov… Čím vlastne chcem byť, až budem „veľká“? Nie som vo svojich Kristových rokoch dosť veľká, aby som synovi odpovedala úprimne a pravdivo? Čo táto neistota znamená?“

A v tom mi docvaklo. „Musím sa vrátiť ku knihám. K literatúre, písaniu, tvorbe, inšpirovaniu. Spojím všetko praktické, čo viem, s písaním, ktoré milujem! A budem šťastná. A budem úspešná.“

Tak sa aj stalo. Knihu som odvtedy napísala nejednu a túžim nimi inšpirovať ďalších, aby svoj šťastný príbeh nielen napísali, ale ho aj žili.

Túžite aj vy po povolaní, ktoré by bolo zároveň vaším poslaním? Zabaľte svoju jedinečnosť do knihy. Rada vám ukážem, ako na to.